Školský systém je jedna vec a spôsob, ako žiaci a študenti získavajú vedomosti, je vec úplne iná a vo veľkej miere závisí na osobnosti učiteľa. Práve tým sa zaoberala aj konferencia časopisu Dobrá škola, kde sme sa zamýšľali, ako by mala „dobrá škola“ vyzerať. A o čom som hovorila ja? O tom, čo chýba zamestnávateľom na trhu práce. Prezentáciu, v ktorej sa dozviete, čo firmy i samotní študenti pociťujú ako najväčší nedostatok, nájdete nižšie.
Pamätáte si na svoj úplne prvý školský deň? Prípadne na prvý školský deň svojich detí? Rozžiarené očká prváčika, nedočkavosť, neutíchajúce zvedavé otázky a hlavne obrovské nadšenie. „Vau, idem po prvý raz do školy!“ Pri slávnostnom nástupe v prvý školský deň všetci vedia, čo je cieľom a kto má akú úlohu. Prvák ide do školy naučiť sa písať, čítať a počítať. Vie to prváčik, vie to rodič a vie to učiteľ, dokonca celá spoločnosť. Jasne nastavené očakávania a ciele.
Po pár rokoch to však s motiváciou ide dolu vodou. Študenti sú zavalení neskutočným množstvom učiva a nevidia zmysel v tom, prečo sa to a ono vôbec učia. Nevidia súvislosti, nevedia sa zorientovať v informáciách, memorujú bez zapojenia vlastného rozumu. Sú demotivovaní a jednoducho nechápu, prečo to majú robiť. Veď je to rovnaké ako vo firmách – ak zamestnanec vie, čo je zmyslom jeho práce, robí to s oveľa väčším zapálením a nadšením. Ak nie, nikdy nebude efektívny a zamestnanie často opúšťa – či už z vlastného, alebo šéfovho popudu.
Zamestnávateľ však nechce zázrak, robota ani superhrdinu. Očakáva hlavne to, že absolventi budú vedieť rozmýšľať. Normálne, zdravo, sedliackym rozumom, logicky. Preto firmy od absolventov nechcú fantastické seniorské „skilly“, iba niekoľko základných schopností:
Nie je to veľa, ale, bohužiaľ, absolventom to chýba. Česť výnimkám.
Rozprávanie profesora Milana Hejného, jedného z účastníkov konferencie, o ľuďoch a ich prístupe bolo veľmi vtipné a poučné. Profesor Karlovej univerzity spomenul úžasnú historku, ktorá je príkladom zo života.
Rehoľná sestra učila deti matematiku. Bohužiaľ, sama jej vôbec nerozumela. Tak ju postupne začali matematiku učiť žiaci. Deti samé objavovali súvislosti, princípy a odhaľovali taje matematiky, ktoré sú pre pochopenie najdôležitejšie. Učiteľku matematiky tak učili matematiku deti, dosahovali však v porovnaní s inými školami vynikajúce výsledky. „Můžeme jít dále, sestra to už umí,“ skonštatoval žiak, ktorý rehoľníčke detailne vysvetlil príklad a ona ho konečne pochopila. Sestra tak naučila žiakov to najdôležitejšie, a to logicky rozmýšľať a hľadať riešenia.
Moje prianie na záver prezentácie bolo jednoduché – aby sme nemali nezamestnaných absolventov. Nech sú to absolventi, ktorí sa nestratia na trhu práce a hlave sú zvedaví a chcú sa ďalej učiť.
Have your say!