„To je len naoko ponuka, určite už je to obsadené, ale aby sa nepovedalo, tak to u vás zverejnili.“ Alebo „Nemám šancu, určite tam už kandidáta majú.“ Aj takéto reakcie uchádzačov o prácu dostávame. A to i napriek našej snahe vždy vysvetliť, že každá firma si za pracovnú ponuku platí a ak na žiadosť o prácu neodpovedá, neznamená to, že je ponuka fiktívna.
Ľudia sú od prírody nedôverčiví, ale nevzdávame sa a stále sa snažíme o motiváciu uchádzačov, aby si našli tú svoju vysnívanú ponuku. Že sa nám to darí, to vieme vďaka správam, ktoré nám občas úspešní kandidáti napíšu e-mailom či na Facebook. Väčšinou nám však píšu skôr nespokojní uchádzači. Veď kto prácu získal, ten má už iné veci na mysli, ako písať na ten portál, kde pracovnú ponuku našiel.
My však veríme, že vás je viac. Viac tých, ktorým tiež náš portál pomohol na ceste za vysnívanou prácou. Tých, ktorí svoju cestu hľadania začali na Profesia.sk, poslali svoj životopis firme, ktorej ponuka ich zaujala, a úspešne zvládli všetky kolá pohovoru. A teraz je čas pre všetkých, ktorí sa našli v poslednej vete.
Radi by sme našli ľudí, ktorí každé ráno prídu do práce a v kútiku duše vedia, že sú tam vďaka svojej snahe a vytrvalosti a trošku aj vďaka portálu Profesia.sk. Takých, ktorí by sa radi podelili o svoj príbeh o tom, ako hľadali a našli. Takých, ktorí by svoje rady ponúkli ostatným, ktorí ešte hľadajú.
Ste to vy? Staňte sa radcom pri hľadaní práce a napíšte nám príbeh o tom, ako ste si cez portál Profesia.sk našli tú svoju. Každá rada je nad zlato, preto neváhajte pomôcť tou svojou menej úspešným kandidátom a napíšte nám ju na [email protected]. Tešíme sa na vaše príbehy.
Podarilo sa mi zamestnat v nemenovanej nadnarodnej firme na slusnom mieste aj ked som nesplnal poziadavky. Ale skusil som a na prvom pohovore boli zrejme dost spokojny ked som presiel dalsimi dvomi kolami a nakoniec zo 47 uchadzacov vybrali mna. Velmi sa mi pacilo na tej firme ze uprednostnili moje dlhorocne skusenosti pred teoretickymi znalostami mnohych zaujemcov. Takze v skratke: netraste sa ked zbadate ze nesplnate poziadavky alebo si netrufate. Chodte do toho po hlave a bud sa to podari alebo nie… Svet sa nezruti…
Môj príbeh: Ako tisíce iných, skončila som vysokú školu a začala som si hľadať prácu, čo sa však ukázalo ako veľmi náročná úloha. Mala som naštudované všetky rady ako písať životopis aj motivačné listy (vždy prispôsobené pozícii na ktorú som sa hlásila). Priatelia, rodina aj HR odborníci ich hodnotili ako veľmi "profesionálne" napísaný, na pohovory som chodila na čas a s úsmevom, oblečená podľa návodov "ako sa obliecť na pohovor", vždy som mala naštudovanú pozíciu aj firmu, pripravené odpovede na všetky možné otázky, ktoré by sa ma mohli opýtať… Neviedlo to však dlho nikam. Najlepší výsledok ku ktorému som sa dopracovala boli odpovede, že som vo výberovom konaní skončila druhá a že mi ponúknu prácu ak ten, kto bol prvý ponuku odmietne (čo sa však nestalo). Precestovala som kopu peňazí na pohovory. Zažila som na nich všeličo. Pozície v štátnej správe, kde bolo od začiatku výberového konania jasné, kto tú prácu získa, informácie o pozíciach kde je na zmluve minimálna mzda a zvyšok dostáva zamestnanec "na ruku" a tak podobne. Veľmi na to demotivovalo a deprimovalo. Bola som veľmi negatívna a aj tu som do komentárov ku článkom s radami ako si nájsť prácu vypisovala ako je to všetko k ničomu a ako sa to ľahko píše tým, ktorí prácu majú. Rady ako "nedávajte si do životopisu fotku z kúpeľne", či "príďte na pohovor načas" ma až urážali. To som predsa všetko spĺňala a ani by nenapadlo, že to pre niekoho nie je samozrejmé. Ľudia sa mi začínali už vyhýbať, lebo ich nebavilo počúvať moje reči o tom ako sa mi nedarí nájsť prácu. Bola som alergická na otázky "či sa už aspoň niečo rysuje" a na reakciu na môj finačný príjem vo forme vety "keď neprší, aspoň kvapká". Vo veku kedy boli niektorí moji vrstovníci na manažérskych pozíciach ma živili rodičia, ktorí mi každý deň vyčítali, že očividne nerobím všetko preto, aby som si našla prácu a môj jediný príjem bolo 60€ – dávka v hmotnej núdzi, ktorú som si ešte aj musela odrábať – 32 hodín mesačne "verejnoprospešných prác". Snažila som si nájsť prácu ako som len vedela, no nebola som prijatá ani na pozície na ktoré stačilo oveľa nižšie vzdelanie aké mám ja. Z času na čas sa vyskytla nejaká brigáda, ale napriek mojej enormnej snahe sa nikdy nevyvinula v klasickú prácu. Po dlhých mesiacoch som už začínala z času na čas byť "spokojná" so svojou nezamestnanosťou a predstava, že by som nemohla celé doobedie spať a že by som mala ísť do práce mi prišla strašná. Uvedomenie si kam sa moje zmýšľanie uberá ma vydesilo. Jedného dňa som sa teda zbalila, zobrala všetky úspory ktoré som mala a odišla cez pol krajiny na rekvalifikačný kurz. Ten bol síce zadarmo, no nájom a jedlo mi ukrajovali z úspor stále viac a viac až mi hrozilo, že skončím na ulici. A vtedy som si cez Profesiu našla svoju prvú prácu (nie v odbore absolvovaného rekvalifikačného kurzu) na trvalý pracovný pomer. Bola to administratívna pozícia v Bratislave s platom, ktorý ledva stačil ani na jedlo a ubytovanie v izbe s ďalšími dvomi spolubývajúcimi. O novom oblečení, knihe, či dovolenke som nemohla ani snívať. Ale bola som rada, že konečne mám prácu. Bolo jej veľa, nevedela som v nej kam skôr skočiť a bežne sa stávalo, že v piatok večer som v nej ešte sedela. Nadčasy boli samozrejme nezaplatené. Ale snažila som sa. Robila som s úsmevom všetko, čo odo mňa hocikto vo firme požadoval. Nikomu som nič neodmietla a na nič som nesťažovala. Moje "šťastie" však netrvalo dlho. V posledný deň skúšobnej doby ma na konci dňa bez varovania môj šéf, ktorého som si dovtedy vážila vyhodil. Povedal mi, že je so mnou spokojný, že som neurobila nič zlé a že je mu to veľmi ľúto, ale že projekt na ktorom som pracovala ide veľmi zle a že ma nemá z čoho platiť. Čo ma však vytočilo bolo, že mi povedal, že jedna pozícia vo firme síce voľná je, ale že ja na ňu nemám dosť skúseností a že na ňu nemám dosť dobrú angličtinu. Nahnevalo ma to preto, že dotyčný moju angličtinu v živote nepočul. Ostala som teda opäť nezamestnaná. Psychicky som sa cítila veľmi zle. Hrozilo mi, že nebudem mať na ďalší nájom. Neostávalo mi nič iné ako otvoriť Profesiu a začať zase posielať životopisy. A história odmietnutí sa začala opakovať. Až kým som sa nedostala na pohovor do svojej súčasnej práce, kde sa so mnou začal môj súčasný nadriadený rozprávať ako s rovnocenným človekom bez otázok, kde sa vidím za 10 rokov a aké sú moje tri dobré a tri zlé vlastnosti. Bola som prijatá a vo výberovom procese som dokonca porazila niekoľkých interných zamestnancov. Odvtedy už dlhšiu dobu pracujem v korporátnom prostredí. Nie je to síce práca snov, ale som s ňou spokojná. Angličtinu, ktorá niekdajšiemu šéfovi nebola dosť dobrá používam momentálne v práci denne. Neviem, čo a či som na začiatku robila zle. Možno azda som sa vždy nevedela "predať. Dodnes nedokážem ako niektorí preháňať svoje pozitívne vlastnosti a schopnosti. Dodnes mi je nepríjemné sa niekomu "pchať" viete kam. Bohužiaľ dnešná doba praje viac extrovertným povahám. Ak ste však na tom teraz podobne ako som bola niekedy ja, mám pre Vás len jednu radu. NIKDY sa nevzdávajte. Snažte sa zlepšovať a neprestaňte sa snažiť, ani vtedy keď to vyzerá beznádejne. Môže to trvať celé mesiace, či roky a môže sa vám to aj nepodariť nikdy. Ale je lepšie umrieť od snahy ako sa nechať osudom zlomiť.
Mne profesia zmenila život na ruby. Som z východu a pred 17timi rokmi som si hladal prácu na profesii aj tým, že som zverejnil svôj životopis. Keďže robota sa na východe nevyberá, zašrtol som aj položku „celé Slovensko“. Ozvali sa mi z Bratislavy a aj keď som tomu neveril prišiel som a nakoniec dostal prácu ktorá sa nedala odmietnuť. Dnes som tu v Blave, 17 rokov, a za ten čas som pár krát menil zamestnávateľa, vždy cez profesiu. Moje odporúčanie je byť aktívny. Ponuky a aj životopisy sú vždy prikrášlené, ale nie klamlivé. A človek nikdy nevie s kým bude mať pohovor, či si „sadne“ a nájdu sa navzájom. Ak toto kúzlo, či chémia nastane, potom aj vďaka profesie a vlastnej aktivite sa dá nájsť vysnívaná práca.