S pocitom podvodníka sa podľa výskumu stretlo odhadom minimálne raz v živote 70 % ľudí. Nejde tak o nič nezvyčajné. Syndróm prvýkrát spomenuli v roku 1978 psychologičky Pauline R. Clance a Suzanne A. Imes. Vo svojej štúdii sledovali úspešné študentky, ktoré svoje úspechy radšej pripísali šťastiu, a verili, že vôbec nie sú také bystré.
Syndróm sa rovnako dotýka oboch pohlaví. Napriek tomu, že nejde o diagnostikovanú mentálnu poruchu, je v súčasnej spoločnosti rozšírený. Negatívne k tomuto javu prispieva aj digitálne prostredie. Mileniáli a generácia Z vyrastajúci online cítia veľký tlak na výkon posilnený neustálym porovnávaním sa. Nápor často nastáva už počas štúdia a prenáša sa aj do pracovného života.
Základným prejavom syndrómu je problém s priznaním si svojej úlohy na úspechu, ktorý vyplýva z chybného vnímania reality. Pridruženými symptómami však môžu byť úzkosť, depresia a nedostatok sebavedomia. Tie človek s impostorom skrýva a navonok sa prejavuje ako perfekcionista zameraný na výkon. Ženie ho aj veľký strach zo zlyhania, ktoré by len potvrdilo jeho pocity. A teda to, že je podvodník.
Typicky sa pocit zvýšenej neistoty objavuje pri novej príležitosti alebo úspechu. Napríklad pri vstupe do nového zamestnania alebo na manažérsku pozíciu. Človek, ktorý dosiahol povýšenie alebo zaujímavejšiu pozíciu, začne pociťovať negatívne myšlienky, že si ju vlastne nezaslúži. Tu môžeme hovoriť o impostor syndróme. Ten nestavia na faktoch, teda že povýšenie malo nejaký dôvod, ale na strachu.
Pocit nedostatočnosti v pracovnom prostredí majú tiež už spomínaní perfekcionisti, ktorí sú zameraní na výkon. Keďže nevidia vklad vo vlastných úspechoch, pripisujú ich vonkajším elementom a nepociťujú radosť z dobre odvedenej práce. Často sa kvôli tomu stáva, že pracujú až do úplného vyhorenia, len aby sa náhodou neprišlo na to, ako si mylne myslia, že si danú prácu nezaslúžia.
Veľká sebakritika ich tiež ďalej paralyzuje, aby napríklad vyskúšali nové pracovné príležitosti, poprípade si vypýtali vyššie finančné ohodnotenie. Ide tak o radu negatívnych dôsledkov na ich kariéru. Impostor syndróm sa zvykne objavovať aj u ľudí, ktorí boli ako deti prehnane chválení alebo, naopak, často ich autority kritizovali.
Prekonať impostor syndróm sa dá, treba sa však zamerať na vlastné negatívne myšlienky a naučiť sa s nimi pracovať.
Odborníci tiež odporúčajú prácu so zoznamami. Napíšte si, aké schopnosti a úspechy v pracovnom prostredí máte a pripomínajte si ich vždy, keď sa dostaví neistota. Mozog tak bude vystavený faktom namiesto pocitov. Pomôže, ak budú spomínané úspechy čo najkonkrétnejšie – čo a akým spôsobom sa vám podarilo. Okrem toho však vlastné pocity nevytláčajte, skôr sa im snažte čeliť a pochopiť, prečo ich vnímate.
Tiež pomáha vytvoriť si dobré vzťahy s kolegami. Od nich potom môžete dostávať spätnú väzbu, ktorá je často hodnotná a vytvára širší obraz o vašich pracovných výsledkoch. Podobne môže pomôcť mentor, či už priamo z pracovného prostredia alebo mimo neho, alebo aj psychológ. Je dôležité, aby ste získali aj inú perspektívu na vaše pracovné výkony a vedeli ste tak konfrontovať vaše opakujúce sa pocity.
Vo všeobecnosti je pre zamestnancov pozitívne ocenenie od zamestnávateľa, ktoré môže byť adresované aj verejne. To nastavuje realitu a tiež motiváciu pre každého, nielen pre tých, ktorí v sebe skrývajú pocity podvodníka.
Tiež pomôže, keď si pre seba nastavíte rozumné očakávania. Tendencie k perfekcionizmu vytvárajú neprimeraný vnútorný tlak. Je pri tom normálne robiť chyby a zažívať neúspechy. Samozrejme, že chcete podať čo najlepší výkon, no dovoľte si tiež menší prešľap alebo si doprajte oddych.
V neposlednom rade začnite pracovať na sebavedomí. Nejde o ďalší tip na starostlivosť o seba v podobe teplej vane a čokolády. Je dôležité nastaviť si zdravšie vnímanie samého seba, byť k sebe láskavejší a vedieť si priznať úspech tam, kam naozaj patrí. Tu opäť pomôže odborníka, ktorý dokáže celý proces urýchliť a pomôcť počas celej cesty.
© 2016, Všetky práva vyhradené!
Have your say!