O tom, ako som si splnila sen

Zabehla som jedinečný pretek Od Tatier k Dunaju. Práve čítanie o prvom ročníku ma pred rokom nakoplo, aby som vôbec začala behať. Bežať štafetovo 345 km z Jasnej do Bratislavy, to je celkom pekný výkon. Tú atmosféru v cieli, ktorá sa slovami nedá zachytiť, som si chcela vyskúšať na vlastnej koži. Podarilo sa. A to už po roku behania a aj napriek tomu, že na Donovaloch zablúdil a stratil sa nám bežec. Zišiel z trate a nabrali sme stratu až tri hodiny. No rozhodli sme sa nevzdať to a pokračovať do cieľa, za čo všetkým v bežeckom Snoopy tíme veľmi ďakujem.

Do preteku sa zapájajú tímy nadšených bežcov, ktoré je možné zostaviť z dvanástich členov. Bežci sa na trati striedajú na vopred stanovených úsekoch. Každý člen tímu zabehne celkom tri úseky, čo predstavuje 30-33 kilometrov počas 35 hodín, ktoré sú na pretek vyčlenené. Štartuje sa v sobotu a dobieha v nedeľu v popoludňajších hodinách. Keďže bežci nespia a sú stále v aute, v ktorom sa presúvajú, je to fyzicky a psychicky náročnejšie než pri bežných pretekoch. O to poučnejší zážitok to pre nás, Snoopy tím, bol.

Pripraviť sa, pozor, štart!

V piatok sme spoločne s tímom vyrazili na veľké dobrodružstvo. Mnohí z nás sa ani nepoznali a po prvý raz sme sa stretli až na ceste do hotela. Ešte niekoľko dní pred štartom som bola z veľkého očakávania v napätí, no keď som uvidela nadšené tváre spolubežcov, kopec srandy a ľudí, ktorí si to prišli užiť, stres úplne opadol a cítila som, že to dopadne dobre. Ako sme neskôr zistili, asi to bolo trochu predčasné. :)

Ranná atmosféra na štarte bola skvelá a stretli sme kopec známych, ktorí bežali v iných tímoch. Každý sa tešil na štart a moment, kedy sa konečne rozbehneme. Stalo sa, úspešne sme vyrazili a predávanie štafety išlo podľa plánu – až po obec Baláže, kde sme tušili, že niečo nie je v poriadku. Nevedeli sme sa dočkať nášho najlepšieho bežca Dušana na najťažšom úseku. Nervozita stúpala, napätie v tíme sa dalo krájať a pomaly nás dostával smútok.

V takých chvíľach si človek uvedomí, ako rýchlo sa situácia môže otočiť z eufórie a nadšenia na sklamanie a strach o nášho bežca. Bez signálu a možnosti kamkoľvek sa dovolať sa tiež veľmi nezlepšovalo. Nakoniec po troch hodinách dobehol Dušan biely ako stena. Po 23 kilometroch v kopcoch namiesto plánovaných 10 po trase bol úplne vyčerpaný a nebolo isté, či zvládne ďalšie úseky.

Nevzdávame sa, bojujeme

Rozhodnutie bolo jasné: Budeme radi, ak dobehneme v stanovenom limite, no nevzdáme to. Náš pôvodný cieľ nebyť poslední sa razom zmenil a dôležitým bolo hlavne dobehnúť preteky. Povzbudili nás aj organizátori, ktorí sľúbili, že nás na každom úseku počkajú, keď to budeme zvládať.

Moje bežecké úseky sa kvôli strate posunuli a prvý som bežala v noci. Cez les, mimo civilizácie. Sama v úplnej tme, kde počuť tlkot vlastného srdca a každý pohyb v lese je strašidelný, to je neopakovateľná skúsenosť. Hviezdy nad špičkami stromov, srnka, ktorá nechápala, čo tam bežci so svetlami na hlavách robia… Nočný beh bol proste zážitkom na celý život a navyše, podarilo sa mi ho zvládnuť v čase, aký som si stanovila a naše auto so šiestimi bežcami sa mohlo posunúť na ďalší krátky odpočinok.

Svitá nám nádej

Môj druhý, ranný beh bol opäť iný. Našťastie, napätie v aute medzitým opadlo, nálada sa zlepšila a po krátkom oddychu sme s humorom bojovali ďalej. Ranné svitanie, vychádzajúce slnko, spiace dediny a nádherná príroda povzbudili všetkých k ďalším skvelým výkonom a navštívili sme kúty Slovenska, ktoré by sme inak ani nevideli.

S každým zabehnutým úsekom sme ukrajovali zo vzdialenosti, ktorá nám zostávala do cieľa. Povzbudení dobrými správami, že sa nám ešte môže podariť dobehnúť v limite, sme išli naplno. Každý poznal Snoopy tím a hovoril o nás, boli sme pre všetkých tí najväčší bojovníci na trati. Organizátori nás s nadšením čakali pri každej odovzdávke štafety a povzbudzovali k ďalším úsekom.

Do posledného behu dal každý člen tímu úplne všetko. Moje posledné kilometre na Magio pláž v hlavnom meste som si užila. Bežala som pri zapadajúcom slnku a ľutovala som jedine to, že nemôžem zastaviť a tú nádheru nad Bratislavou si odfotiť.

Za cieľovou čiarou

Eufória v cieli sa ani nedá opísať. Zvládli sme to, dostali sme vytúžené a doslova a do písmena vydreté medaily a splnili sme si stanovený cieľ dobehnúť Od Tatier k Dunaju v limite. Bola som absolútne šťastná a napriek vyčerpaniu som sa utvrdila, že beh naozaj milujem. Kto to nezažil, veľmi ťažko pochopí naše pocity v cieli po dvojdňovom boji. Nehovoriac o tom, že sme sa vďaka behu opäť niečo nové naučili.

Kľúčové bolo udržať súdržnosť a motiváciu tímu. Brať veci s nadhľadom a humorom, užívať si to a nezabúdať, prečo sme sa vlastne na to dali – pre samotnú radosť z behu. Najdôležitejšie je nevzdať sa za žiadnych okolností a bojovať do poslednej minúty. Zažili sme všetko – od prvotnej eufórie cez nečakané sklamanie až po oprávnený strach, ale aj fyzické a psychické vyčerpanie. Všetci však prejavili veľkú dávku odhodlania a vytrvalosti, čo je pre akýkoľvek tím to najdôležitejšie.

Obrovské poďakovanie patrí všetkým členom Snoopy tímu, našej kapitánke Zorke, ktorá nás dala dokopy a postarala sa o všetky organizačné veci, a tiež organizátorom preteku. Aj za to, že nás počkali a neprestali veriť, že to zvládneme.

Verím, že týmto blogom teraz ja inšpirujem niekoho k tomu, aby sa dal na beh (alebo akýkoľvek iný šport a stanovil si nejakú métu, aby neprestal napredovať), a budúci rok sa vidíme na štarte Od Tatier k Dunaju. Tentoraz s novým cieľom – nezablúdiť. ;)