Práca v Nepále. Cez prázdniny a zadarmo. Som normálny?

Začiatkom marca som sa prechádzal po Inchebe, kde sa práve konal veľtrh práce Profesia days. Pre študenta nič zvláštne, akurát ja neštudujem na Slovensku. Podarilo sa mi však uvoľniť zo školy a išiel som si pozrieť veľtrh. Dostal som totiž tip na organizáciu, ktorej projekty menia život – dobrovoľníkom aj ľuďom v núdzi.

Normálny? Som aj nie som

Dostal som odporúčanie na dobrovoľnícku organizáciu INEX, vraj pre študentov počas prázdnin ponúka zaujímavé work campy. Klikol som na ich web, pozrel si zoznam a okamžite som vylúčil Európu. Keď už sa mám na to dať, chcel som vyskúšať niečo exotickejšie. A kurzor mi pomaličky zablúdil až do kolónky Ázia.

Do oka mi padli Japonsko a Nepál. A keďže milujem hory a zimu, zvíťazila druhá alternatíva, pretože Nepál ponúkal možnosť vidieť Himaláje. Miesto sa mi podarilo dostať a priznám sa, že na celú vec som na istý čas aj zabudol.

Asi dva mesiace pred odletom som začal vyberať dátumy odchodu a návratu. Dva týždne work campu, dva týždne vysokohorského treku, nejaká časová rezerva po aktivitách… Nakoniec som zvolil dátumy 22. júl a 20. august, zohnal som výbavu potrebnú na výstup do hôr, dokončil som všetky skúšky a začal pozvoľne baliť.

Na komfortnú zónu som ani nedovidel

V hlave som mal o Nepále romantickú predstavu o hornatej a pokojnej krajine. Po takmer 24-hodinovej ceste sa však rozsypala ako domček z karát. Hlavne keď som zistil, že mesiac budem mimo svojej komfortnej zóny, a to tak ďaleko, až som mal pochybnosti, či to duševne aj fyzicky zvládnem. Tak či onak, deň po prílete som už sedel v autobuse do mesta Pokhara na severe krajiny spolu s mužom a ženou z Francúzska. Mala trvať šesť hodín, no pretiahla sa na asi desať. V Nepále to už tak býva.

Ponaučenie:  Hoci som ako človek, ktorý všade chodí načas s rakúskou presnosťou, niesol meškania počas celého pobytu dosť ťažko, nové podmienky treba akceptovať.

Nakoniec sme však konečne vystúpili v Birethanti na začiatku Annapurna Conservation Area a začali sme cestu do južného základného tábora Annapurny. Výstup trval desať dní, počas ktorých sme sa naučili, prečo sa v monzúnovej sezóne zo zásady netrekuje. Napriek všetkým nepriaznivým vyhliadkam nám však výhľad na samotnom Base Campe vo výške 4 130 m n.m. vyšiel úžasne.

Mohli sme mať aj smolu a neuvidieť z tábora vôbec nič. No to je život a človek na sklamania musí byť pripravený. My sme vďaka monzúnovému počasiu určite pripravení boli, o to väčšia bola naša radosť v cieli. Cez obrovskú nepohodu, únavu a sebazapieranie považujem tento výkon za svoj najväčší zážitok v živote – či s výhľadom, alebo bez neho.

Ponaučenie: Aj 6-dňový výstup v daždi, horúčave, vlhku, nepohode a s pijavicami stojí za námahu.

Po treku sme sa presunuli na okraj Kathmandu do komunity s názvom Jitpur-Phedi, do 11-člennej rodiny spolu s ďalšími dvanástimi dobrovoľníkmi. Naším cieľom sa stalo vymaľovať triedy v komunitnej základnej a materskej škole pre najchudobnejšie deti.

Najťažšia časť campu ešte len začína

Zistili sme, že škola je v dezolátnom stave. Navyše sme mali iba minimum primitívnych nástrojov a náš pôvodný cieľ naniesť omietku v piatich a namaľovať kresby v štyroch triedach sa každým dňom priamo úmerne zvyšoval. Nakoniec sme skončili na číslach: šesť tried s omietkou, štyri triedy vymaľované farebne, omietka nahodená v areáli zvonka aj zvnútra.

Veľmi ma prekvapilo, keď aj naši nepálski lídri čakali každý deň inštruktáž s plánom práce odo mňa. Bol som zvolený za lídra celej skupiny, keďže moje organizačné schopnosti sa v skupine s troma Španielmi, dvoma Francúzmi, piatimi Taiwancami a dvoma Hong-kongčankami ukázali ako najproduktívnejšie. Hlavne treba ukázať vlastnú vôľu a s vervou sa zapojiť do práce.

Ponaučenie: Aj v náročných podmienkach sa dá vybudovať si rešpekt, stačí ukázať, že človek pozná svoj cieľ a ide za ním.

Práca s inými kultúrami je obohacujúca a únavná zároveň, keďže ku každej treba pristupovať inak. Na tím Európanov som zvyknutý zo školy, no Ázijci sa javili ako ťažký oriešok. Po pár dňoch sa však ukázali ako neskutoční pracanti, ktorí odvedú výbornú prácu, akurát im treba do čo najväčších podrobností precízne popísať, čo od nich človek potrebuje.

Nakoniec sme ako medzinárodný tím uspeli. S obrovským otáznikom. Bude v krajine ako Nepál – s katastrofálnou hygienou, závislosťou od počasia, hladom či od roku 2008 neschválenou ústavou – niekomu na niečo zopár vymaľovaných tried? Ja pevne verím, že áno. A že sme deťom aspoň spríjemnili výučbu.

Zvládli by ste takúto výzvu?

Aj napriek vážnym žalúdočným ťažkostiam v posledné dni campu a faktu, že 80-litrový ruksak sa stratil niekde na ceste z Abú Zabí, považujem tento trip za výnimočnú skúsenosť. Mesiac bez internetu, plný prekonávania sa a plnenia výziev. Vedenie skupiny k spoločnému cieľu a zdolanie Annapurny napriek otrasným hygienickým podmienkam a monzúnu. To všetko je niečo, čo vám po zvládnutí zbúra hranice komfortnej zóny.

Ja mám 19 rokov a v campe som bol najmladší, takže vek nie je vôbec žiadny problém. Ak sa radi prekonávate alebo by ste to aspoň raz chceli dokázať, tak smelo do toho. Nemusíte ísť práve do Nepálu, krajín na výber je množstvo. No jednoznačne sa vyberte do sveta. Za hocijakým cieľom. Pomôžete. Aj sebe samému. Získate pomyselné plus u potenciálneho zamestnávateľa. Veď aktivita je vždy lepšia ako nič nerobiť. Budete sami prekvapení, ako vás to zmení, a som si istý, že jednoznačne k lepšiemu. Nebude to ľahké, ale veď čo je ľahké, keď to má stáť za to?