Rozsvietenie a zhasínanie pouličného osvetlenia je dnes v réžii inteligentných počítačov. Pár klikmi je možné nastaviť čas zapnutia i vypnutia pouličných lámp, čo je veľmi praktické predovšetkým pri reakcii na východ i západ slnka. V minulosti to však bolo inak.
Verejné osvetlenie nebolo napojené na elektrickú sieť a lampy svietili vďaka plynu. Mesto obsadzovalo na pozíciu zapínač lámp zodpovedného človeka, ktorá zažínal lampy krátko po zotmení a ich svetlo hasil krátko po východe slnka. Po roku 1880, krátko po vynájdení elektrických lámp, sa lampy v mestách menili z plynových na elektrické. A pozícia zapaľovač lámp upadla do zabudnutia.
Kým dnes si chladené nápoje vychutnávame pravidelne a chladnička je bežnou súčasťou každej domácnosti, kedysi to tak nebolo. Príbehy rezačov ľadu sa spájajú s bostonským kráľom ľadu Fredericom Tudorom, ktorý mal odvážny plán. Ľad z chladných jazier v Massachusetts prevážal najskôr do horúceho Karibiku, neskôr do Indie. Tu bol o tejto mrazivý artikel výrazný záujem.
Popri rozširujúcom sa biznise potreboval čoraz viac rezačov ľadu. Mužov, ktorí pílami s ostrými zubami rezali ľad na veľké kocky. Išlo o fyzicky zdatných mužov, ktorí sa okrem rezania ľadu starali aj o jeho presun a nalodenie. Fyzicky náročná práca, ktorú si už v dobe, keď si výrobník ľadu kúpite (nielen) na Amazone s dodávkou do siedmich dní, ani nedokážeme predstaviť.
Povolanie, ktoré by v dnešných časoch bolo príliš neúctivé, v minulosti nebolo až tak nezvyčajné. Vykopávači mŕtvol nerobili toto povolanie len z rozmaru. Viete, aký bol skutočný dôvod?
V dávnych dobách sa lekárska veda iba formovala a chýbalo jej dostatok skúseností. Mladí študenti medicíny, nastupujúci lekári ale i skúsení odborníci potrebovali ľudské telo dôkladne skúmať, bádať a sledovať. K tomu im slúžilo mŕtve ľudské telo, ktoré vykopávači mŕtvol dostali z chladnej zeme. Kým ku štúdiu ľudského tela bolo kedysi potrebné skúmať mŕtvolu, dnes vzdelávaniu pomáha virtuálna realita.
Hlodavce s nepekným vzhľadom boli veľmi rozšírené okrem iného aj v Londýne, a to počas panovania kráľovej Viktórie okolo roku 1840. Mesto bolo špinavé, potkany prenášali choroby, v obydliach ľudí ničili nábytok a hrýzli diery do podlahy. Navyše sa vďaka vyvinutému čuchu dostali aj k uloženým zásobám jedla či obilia. Úlohu lovcov potkanov bolo chytiť a usmrtiť malých hlodavcov, či už vlastnými rukami alebo jedom.
Králi i kráľovné, mladí princovia i princezné sa v pri prezentácii pred svojim ľudom chceli pozerať z výšky. Umožňovali im to panovnícke nosidlá, ktoré na vlastných pleciach alebo vo vlastných rukách niesli nosiči. Zväčša šlo o silných pevných mužov, ktorí sa pod váhou panovníka či panovníčky len tak nezlomili. Zvyčajne šlo o presun na kratšie vzdialenosti, na dlhé cesty využívali koče s pohoničmi.
Kým tlač dokumentov či kníh je dnes už pomerne jednoduchá záležitosť, v minulosti pred vynájdením kníhtlače to tak nebolo. Technológie neboli zďaleka tak vyspelé, knihy pisári prepisovali iba ručne, a teda k obyčajným ľudom sa vedomosti z nich dostávali veľmi pomaly. Neskôr precízni sadzači jednotlivé písmená textu sádzali na dosku, ktorá sa otlačila priamo na papier. Vyžadovalo si to precíznosť, keďže písmená sa osádzali zrkadlovo. A viete, čo sa stalo, ak sadzač prehodil alebo vynechal písmeno? Všetky písmená musel znovu vybrať a začal odznovu.
Povolanie telegrafistu nadobudlo veľký význam počas prvej a druhej svetovej vojny. Išlo o vážené povolanie, keďže telegrafista prenášal dôležité informácie. Podmienkou bolo ovládať jednoduché telegrafické zariadenie, tiež morzeovku ako univerzálny dorozumievací jazyk medzi dvomi komunikujúcimi. Postupom času telegrafický prístroj nahradili vyspelejšie technologické zariadenia, a teda aj povolanie telegrafista upadlo do zabudnutia.
© 2016, Všetky práva vyhradené!
Have your say!