Tento príbeh sa začal pre mňa a mojich kolegov písať niekedy pred 3 mesiacmi, konkrétne na veľtrhu práce Profesia days 2017. Naša HR manažérka Zuzka Kaňuchová ma vytiahla zo stánku Platy.sk a cez celú výstavnú halu ma doviedla do Zóny bez hraníc, kde ma zoznámila s pani Jarkou Valčekovou. Hneď ma zaujalo, aké veselé oči má táto milá pani napriek svojmu ochoreniu skleróza multiplex. Táto neskutočne energická dáma sa chcela so mnou stretnúť, lebo sa dozvedela, že v Profesii organizujem cyklistické výlety a jednu nevšednú cyklistickú udalosť organizuje aj ona. Nechcela odo mňa nič viac a nič menej, len to, aby sme sa na tejto udalosti zúčastnili aj my z Profesie.
O skleróze multiplex som nevedel dokopy nič, len že pacienti „zabúdajú“. Vygúglil som si však, že tých príznakov a prejavov ochorenia je ďaleko viac. Jedným z nich je aj to, že ľudia s týmto ochorením majú problémy s chôdzou, okoloidúcim sa pri pozorovaní takého človeka môže zdať, že má vypité. Pravdepodobne sa pani Jarka stretla aj s pestrejšími podozreniami, tak sa rozhodla, že spraví tomuto ochoreniu, ktorému sama čelí, osvetu. Sama miluje aktívny život, aj cyklistiku. Vie, že podstatným faktorom prekonávania obmedzení ochorenia sú rôzne terapie a jedným z účinných cvičení je aj bicyklovanie. Aby spojila príjemné s užitočným, zorganizovala etapový cyklovýlet Od Tatier k Dunaju na bicykli aj napriek skleróze multiplex. Chce ním čo najširšiemu okoliu ukázať, že aj ľudia so sklerózou mutiplex môžu žiť aktívny život a prebicyklovať celé Slovensko.
Ozaj netrebalo veľa a v rámci politiky firmy Profesia o spoločenskej zodpovednosti sme sa stali súčasťou pelotónu v piatej etape tretieho ročníka akcie Tatry-Dunaj 2017 z Nového Mesta nad Váhom do Trnavy. Zlanáril som ďalších šiestich kolegov a zarezervovali sme si piatok 26.5. na nezvyčajne strávený pracovný deň – našou prítomnosťou v pelotóne sme podporili myšlienku celej akcie a aspoň takto aj všetkých ľudí, ktorí ochorením trpia. V predvečer piatkovej cyklistiky vysielala Dvojka dokument o Skleróze multiplex – s hlavnou postavou Jarkou Valčekovou. Prerozprávala v ňom svoj osud, ako sa jej zmenil život vyrieknutím diagnózy. Nezlomilo ju to, naopak. Rozdáva radosť celému okoliu. Ten dokument mi vlial toľko energie, že som sa na vstávanie o 4:30 normálne tešil.
Skoro ráno sme sa presúvali na Hlavnú stanicu
Keď sme sa o 5:15 drmolili bicyklami na hlavnú stanicu, mesto spalo. Všetky bratislavské cesty nám boli cyklochodníkmi, chvíľu som bol ako v raji. :) No Hlavná stanica bola v tom čase srdcom celého mesta. Ruch pri pokladniach, vrava na peróne, čulý biznis v obchodíkoch. Na koľaj číslo 3 už prichádzal náš rýchlik. Tu sme nastupovali piati, no miestenky pre bicykle boli len pre troch. V špeciálnom vozni pre prepravu bicyklov bolo päť stojanov na bicykel, no jeden už bol obsadený. Priznávam, bol som nervózny, ako to dopadne, ale veril som, že ak nastúpime, už bicykel z vlaku nik nevyhodí. Z môjho omylu ma takmer vyviedla vlakvedúca Železníc Slovenskej republiky. Po kontrole lístkov a jej dôraznom upozornení, že jej bicykel postavený v uličke vozňa „blokuje súpravu“ som sa skutočne zobudil. No nepríjemná teta sa stratila v ďalšom vozni otravovať život svojim pohľadom iným nešťastníkom a my sme len dúfali, že sa do vozňa nenahrnú ďalší cestujúci s bicyklami. V Trnave totiž nastupoval kolega a chceli sme, aby k nám vošiel. Dopadlo to tak, že asi tri zastávky sa vo vozni tlačilo osem bicyklov. Ale ako sa hovorí, dobrých ľudí a bicyklov sa všade veľa vojde. Aj do prepravného vozňa Železníc Slovenskej republiky.
Cestovanie vlakom do Nového Mesta nad Váhom
V Novom Meste nad Váhom sme si dali raňajky v odporučenej reštaurácii Kukan. Do štartu etapy zostávali takmer dve hodiny, tak sme investovali do oddychu a posilnenia tela. Takto povzbudení sme sa vybrali hľadať miesto štartu, Hotel Diana. Nechcel som si míňať baterku v mobile, tak som sa na cestu pýtal okoloidúcich. O takom hoteli v Novom Meste nad Váhom nik nepočul. Tak predsa pomohol Mr. Google. Dali sme si ešte jedno pivo/fresh a po vybavení organizačných formalít sme čakali na štart. Ten však nechodil. Na parkovisku sa to už hemžilo asi 50-60 cyklistami v žltých alebo oranžových tričkách, ale čakali sme na účastníkov z Trnavy, ktorým meškal vlak. Šli sme im naproti k vlakovej stanici a oni po polhodinovom čakaní dorazili. Pelotón s asi 80 cyklistami sa v sprievode policajných hliadok a ďalších sprievodných vozidiel vybral smerom na Čachtice, Podolie, Vrbové, Chtelnicu, Hornú a Dolnú Krupu až do Trnavy.
V pelotóne som odhadol asi 20 cyklistov s ochorením skleróza multiplex. Väčšina z nich mala bicykel s motorčekom, no našli sa viacerí, ktorí bicyklovali na klasickom krossovom alebo cestnom bicykli. Klobúk dolu pred všetkými. Nehovoriac o tom, že poniektorí z nich mali v nohách odjazdené už štyri etapy, čiže asi 240 km!
Pelotón Tatry-Dunaj 2017 tvorilo asi 80 cyklistov
Do Vrbového bol terén rovinatý, potom sa začali objavovať kopčeky. Trpezlivo všetci tlačili do pedálov, za každým kopcom sme sa počkali, aby bol pelotón v celku. Slnko pieklo, vietor pofukoval. Pred cyklovýletom som kolegom odporúčal, aby si so sebou zabalili aj opaľovací krém a bola to dobrá rada. Škoda len, že sám som ju neposlúchol. Už za Chtelnicou som cítil, ako sa mi praží koža na rukách a na nose.
Tretia tretina trasy bola jedna rozprávka. Celý čas dole kopcom, slnko nad hlavou, vietor do chrbta. Ani sme sa nenazdali a boli sme v slovenskom Ríme. Policajti nás vyprevadili až na Trojičné námestie, kde nás privítal dav ľudí potleskom, za klaviatúrou hral a spieval Marián Greksa. Odstavili sme bicykle s pocitom dobre vykonanej práce. Celá trasa merala 63 kilometrov, ktoré sme prešli s podľa mňa prekvapivo vysokou priemernou rýchlosťou 20 km/hod.
V cieli v Trnave nás vítali ľudia spevom a potleskom
Jarka Valčeková nám poďakovala za účasť, prihovoril sa k nám aj viceprimátor tohto krajského mesta, ktorý so svojimi kolegami z úradu odbicykloval dnešnú etapu s nami. Nechýbalo ani občerstvenie s báječnou bagetou. Celý výlet sme ukončili na terase reštaurácie na Hlavnej ulici popíjaním piva a mojitto. Len tak na okraj, k Trnave mám špeciálny vzťah, lebo som tam študoval. Od tých čias sa však mesto zmenilo a treba povedať, že výrazne k lepšiemu. Odporúčam ju navštíviť.
Ďakujem kolegom (Musa, Pali, Vrťo, Parim, Vaško, Laco), že sa pridali k myšlienke podpory ľudí so sklerózou multiplex. Ďakujem firme Profesia, že nám umožnila prežiť s dobrými ľuďmi krásny deň. Potvrdilo sa mi, že človek sa môže veľa naučiť od obyčajných ľudí. Tí vedia inšpirovať trebárs aj tým, že vedia žiť s nepríjemnou chorobou. Oni s ňou nebojujú, oni s ňou pokorne žijú. Verím, že podobne ako s dobrovoľníckou aktivitou Naše Mesto, aj účasť na Tatry-Dunaj sa stane v Profesii tradíciou. A veľká vďaka Palimu za skvelú pamiatku v podobe videa z podujatia.
Tatry-Dunaj 2017, cykloteam Profesie: Parim, Laco, Pali, Marek, Miro, Musa, Marek
© 2016, Všetky práva vyhradené!
Have your say!