Robert Krause: Keď chce človek podávať optimálny výkon, musí si zachovať duševné zdravie

Ako byť v práci každý deň výkonný, doma vždy vysmiaty a nezblázniť sa z toho všetkého? Je work-life balance nevyhnutný alebo práca a voľný čas sa vždy budú prelínať?

Platí, že keď chce človek podávať optimálny výkon, musí si zachovať aj duševné zdravie. Je kľúčové, aby sa nesústredil len na podávanie výkonu v jednej oblasti, ale aby mal výkon distribuovaný v oblastiach, ktoré reflektujú jeho hodnoty.

Je potrebné, aby sme mali v rámci dňa, týždňa, mesiacavyhradené aj dni alebo hodiny, ktoré sú určené na dobíjanie bateriek, dobíjanie energie. Pre každého z nás to môže byť niečo iné. Tu je dôležité, aby sme sa vyhýbali zovšeobecneným radám, ale skôr aby sme si sami zadefinovali, čo pre mňa oddych znamená.

Kedy oddychujem? Kedy načerpávam energiu? Aké sú to aktivity? S kým tie aktivity robím? Ako prebiehajú? Ako dlho trvajú? Platí, že ľudia v dnešnom svete riadia svoj čas na základe diáru. Preto je dôležité mať zapísané aj v diári oblasti a situácie, ktoré nám tú energiu dávajú, nielen berú. Potom sa môžeme usilovať  o to, aby sa podávanie výkonu rovnalo dopĺňaniu výkonu.

Môžem to zjednodušiť na športovej metafore. Ľudia, ktorí robia profesionálne šport, nešportujú celý deň, ale iba určitú časť dňa. Následne oddychujú, relaxujú. Aby opäť mohli podať výkon. Každý z nás je takýto pomyselný športovec, ktorý nielen trénuje a zápasí, ale ktorý by mal aj oddychovať a relaxovať.

Slovo work-life balance je síce populárne, ale mali by sme sa vyhýbať tomu, že budeme balansovať iba život a prácu. Lebo opäť, čo znamená ten život? Aké sú to hodnoty? Ja skôr odporúčam, aby bol work-life balance v prospech života. Nielen čisto pracovného naladenia a nastavenia.

Keď je to v nerovnováhe v prospech života a práca funguje, vtedy je to tá lepšia rovnica. V jednoduchej reči to znamená, že by sme mali mať vyvážené hodnoty. Hodnota je to, čomu venujeme svoj čas a pozornosť. Je na každom z nás, aby poznal, čo je pre neho hodnota, a teda čomu chceme venovať a pozornosť a čomu nie.

Stotožňujete sa s názorom, že keď chcem byť pracovne úspešný/úspešná, tak musím pracovať viac ako ostatní a work-life balance nezohráva žiadnu úlohu? Je v poriadku v začiatkoch podnikania či na vyšších manažérskych pozíciách riadne „makať“? Alebo sa dá work-life balance udržiavať dlhodobo v akejkoľvek fáze pracovného života?

Život je pomyselný maratón. V určitom okamihu aj na maratóne šprintujeme, pridáme do tempa a v určitom momente spomalíme, rozkladáme si sily. Je dôležité poznamenať, že keď chceme niečo mať, tak sa musíme niečoho vzdať.

Práve aj začiatky podnikania alebo začiatky nových pozícií si so sebou automaticky nesú zvýšené nároky nielen zo strany nás ako jednotlivcov, ale aj z vonkajšieho prostredia. A preto je pochopiteľné, že priemerným nasadením je veľmi ťažké dosiahnuť nadpriemer.

Mnohokrát chcú byťľudia iní, výnimoční. A niekedy sa až precenia, precenia svoje schopnosti. Odovzdajú sa vízii, cieľu, ktorý si zadefinujú a ktorý ich možno čaká, keď splnia určité kroky.

Jim Carry povedal, že praje ľuďom, aby sa im splnili všetky sny. Praje im to pre to, že splnenie snov nie je odpoveďou. Myslíme si, že keď budeme viac zarábať, chodiť na luxusnejšie dovolenky, jazdiť v lepších autách, žiť v krajších domoch, tak nám to prinesie vnútorné šťastie. Otázka ale je, či je to šťastie krátkodobé alebo dlhodobé.

Platí, že úspech nemá možnosť nás urobiť dlhodobo šťastnými, ale vnútorné šťastie nás vie dlhodobo urobiť úspešnými. A preto by si mal každý človek zadefinovať, čo pre neho znamená slovo šťastie a čo pre neho znamená slovo úspech.

Opäť sa vrátim k športovej terminológii. Keď sa chceme zdokonaliť v nejakom športe, vyžaduje si to veľa tréningu, kým sa stane našou prirodzenou nevedomou súčasťou. To sa týka aj podnikania a vyšších manažérskych funkcií. Proces učenia je spočiatku nárazový, postupne z toho ťažíte viac.

Je dôležité, aby ste si užívali samotný proces zdokonaľovania. Lebo proces nám vždy dáva viac ako samotný výsledok, ktorý sme si zadefinovali. A to najmä preto, že dochádza k procesu učenia, ktorého výsledok sa rovná procesu ponaučenia.

Učenie a ponaučenie idú ruka v ruke. Ak sa sústredíme iba na výsledok, tak si zabúdame zobrať ponaučenie z procesu učenia. Tým, že sme tvor, ktorý sa učí a na základe učenia meníme vyznanie, správanie a rozhodovanie, tak je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa viac sústredia aj na proces a „benefitujú“ z neho, nie sú vo finále až tak závislí na splnení cieľa.

Plánovanie a organizácia pracovného času je dôležitá pre efektivitu v práci. Má zmysel takúto organizáciu času a prísne plánovanie držať aj mimo pracovných hodín? Napr. v utorok o 17.00 si naplánujem do kalendára prechádzku so synom. Nie je to už prílišné nalinkovanie každej sekundy v živote?

Je dôležité myslieť na to, že systém, ktorý si vytvoríme, nám lepšie umožňuje tvorbu návykov, po ktorých túžime a chceme dosiahnuť. Na strane druhej, žijeme v dobe, ktorú si sami linajkujeme a presne si definujeme, čo a v akom čase budeme robiť.

Môže to byť niekedy limitujúce a paralyzujúce. Ale kde je problém, tam je riešenie.

Sú metódy, ktoré využívam aj ja. Napríklad mám naplánovaný čas s rodinou. Neznamená to, že budem robiť presne tieto a tieto veci, ale že mám vyčlenený časový úsek, kedy sme spolu. A vtedy môžeme byť kreatívni. Môžeme ísť na zmrzlinu, môžeme len tak sedieť.

Suma sumárum – plánovanie nám definuje určitý cieľ. Je to taká buzola, na základe ktorej sa orientujeme. Na druhej strane je v poriadku byť niekedy aj stratený a ísť bez buzoly. Nechať životné situácie na seba pôsobiť. Ako povedal Viktor Franko, že zmyslom života nie je hľadať zmysel života. Zmyslom života je dať životu zmysel.

A čo spánok, jedlo a pravidelný pohyb? Zohrávajú dôležitú úlohu v dosahovaní rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom?

Spánok a jedlu sú fyziologické potreby, ktoré sú pre náš život veľmi dôležité. Pohyb ako taký nám tiež výrazným spôsobom pomáha zlepšiť chemickú rovnováhu v mozgu, vďaka čomu sa nám lepšie rozmýšľa, sme kreatívnejší, adaptabilnejší, flexibilnejší a lepšie reagujeme na stres a úzkosť. V prípade, ak sú tieto tri oblasti zanedbané, tak dochádza k frustrácii.

Spánková deprivácia ovplyvňuje fungovanie mozgu, najmä čelových častí, ktoré sú zodpovedné za rozhodovanie, vyvodzovanie dôsledkov. Spánok je fyziologický útlmový stav a ľudský tvor je jediný tvor na planéte, ktorý si dopraje spánkovú depriváciu.

A čo sa týka samotného jedla? V dnešnej dobe sme svedkami toho, že ľudia majú jedlo ako doplnok. Teda jedia iba preto, že je to fyziologická potreba. Jedia rýchlo, jedia tepelne upravené jedlá, ktoré možno nie vždy spĺňajú výživové hodnoty, sú mastné a slané. Je to zvyčajne kvôli tempu, v ktorom žijú.

Naplánujú stretnutia, naplánujú si to, čo idú robiť, kedy a s kým to idú robiť. No zabudnú si naplánovať dôležité veci ako raňajky, desiata, obed, večera. Potom nestíhajú a jedia nárazovo. Tak isto aj pitie vody a vo všeobecnosti hydratačný režim. Na to sa mnohokrát zabúda, lebo sme si sami zadefinovali, že sme v dobe, ktorá je viac výkonová. Nie je zameraná na vnútornú spokojnosť a zdravý životný štýl.

Aj napriek tomu sú ľudia, ktorí sa o to usilujú. Zdravý životný štýl by mal byť súčasťou našej identity, teda nejem zdravo, lebo by som mal, lebo chcem schudnúť, ale pre to, že mi to chutí. Nešportujem preto, lebo by som mal, ale preto, že som športovec. To, čo máme súčasťou identity, sa nám lepšie dodržiava.

Vnímate medzigeneračné rozdiely v prístupe k práci, prioritám a povinnostiam? Sú mladí ľudia leniví a chcú všetko rýchlo a hneď? A naopak, sú zamestnanci v neskoršom produktívnom veku väčší „makači“?

Je to skôr v individuálnych rozdieloch. Vidíme mladšiu generáciu, ktorá je proaktívna, adaptabilná, flexibilná. A tiež chce mať veci rýchlo bez dostatočnej sebareflexie. Na druhejstrane, v produktívnom veku už registrujeme skúseností, zaužívaný stereotyp a režim, zníženú mieru otvorenosti voči zmene a voči inováciám a nápadom.

Nedá sa zovšeobecniť, že je to ovplyvnené iba vekom, ale skôr osobnostnými premennými, ašpiračnými tendenciami, morálno-vôľovými vlastnosťami. Skôr ide o to, aby sme ako jednotlivci dokázali fungovať aj v prostredí, kde sa nachádzajú mladšie alebo staršie ročníky, lebo sa vieme vzájomne potiahnuť. Nie vždy platí, učme sa od staršieho. Platí, učme sa od lepšieho. A lepší môže byť mladší a zároveň aj starší. Často takýto ľudia môžu byť pre nás vzorom, môžu nás inšpirovať a viesť.

V dobe digitálnej nám pípajúce notifikácie kradnú našu pozornosť. Berú nám vyčlenený pracovný čas, kradnú nám vzácne chvíle s rodinou. Je nevyhnutným riešením vypínať mobilný telefón alebo ho úplne fyzicky odkladať, aby sme „stihli“ všetko naplánované?

V dnešnej dobe bojujú o našu pozornosť a koncentráciu armády ľudí a notifikácií. Avšak, kde je problém, tam je riešenie. V prípade nás ako jednotlivcov, ak chceme podávať lepší výkon, tak by sme sa mali vyhýbať tomu, že sa necháme rušiť takýmito notifikáciami.

Smartfóny dnes poskytujú rôzne focus módy alebo systémy nerušenia. Keď dokončím pracovný úsek a mám oddych, prepnem mód dostupnosti a pozriem sa na to, kto a čo si odo mňa prosil. Je to na zamestnávateľoch, podnikateľoch alebo aj na samotných zamestnancoch, ako si to nastavia.

Ukradnutú pozornosť je potrebné znovu naštartovať. Je to ako keď nám zdochne auto, potrebujeme ho znovu naštartovať a ísť ďalej. Niekedy je to len o tom, že nabehneme na nejaký výmoľ. Žiaľ, niekedy nám tie notifikácie zoberú toľko pozornosti, že môžeme až mentálne havarovať.

Čo môže zamestnávateľ urobiť pre to, aby zlepšil work-life balans svojich zamestnancov? Pomôže, keď pôjde nadriadený či nadriadená príkladom?

Vedenie vzorom je to najkrajšie vedenie. Máme tendenciu zmeniť svoje myslenie a správanie, keď sme ovplyvnení vzorom, ktorý nás inšpiruje. Platí však, že práca v tíme v sebe nesie aj porovnávanie, súťaživosť a zapojenie ego-vzťažných emócií.

Zamestnávatelia by sa mali vyhýbať tomu, že budú rozdávať zamestnancom iba paušálne benefity. Často si ani neoveria, či sú to pre nich skutočné benefity. Skôr by to malo byť na mieru šité, či už oddeleniam alebo samotným jednotlivcom.

Keď nadriadení dokážu vnímať, čo ich kolegovia potrebujú a čo je pre nich forma ocenenia, uznania alebo sociálneho potvrdenia, vtedy zvyšujú šancu na ich angažovanosť a lojalitu. Nedá sa to úplne paušalizovať, ale platí, že v prvom kroku je vedenie vzorom a v druhom kroku citlivosť a vnímavosť voči potrebám ľudí vo svojom okolí.

Máte svoju obľúbenú aplikáciu alebo papierový diár, kde si plánujete svoje dni?

Ja mám veľa veci digitalizovaných najmä kvôli systémovým riešeniam. Aby moji kolegovia a asistenti vedeli riešiť veci, využívame Google Workspace a Google Kalendár a veci s tým spojené. Som zástancom toho, že digitalizácia v zdravej miere vie byť prospešná.

Na záver vás prosím o tip na zaujímavú knihu alebo podcast, ktorý pomôžu každému roztržitému zamestnancovi či podnikateľovi.

Odporúčam knihu Jediná vec, ktorá je od autorov Gary Keller a Jay Papasan. Hovorí sa, že je to jedna z najlepších biznisových kníh všetkých čias, kvôli tomu, že poukazuje nielen na multitasking, ale na sústredenie sa na jednu vec. Prečítate si v nej, že keď chytáme dvoch zajacov naraz, chytíme maximálne jedného, a to je tiež otázne.

Z hľadiska publikácii je fajn niekedy siahnuť po veciach, ktoré sa vymykajú trendu. Alebo hľadajme v tých trendoch nie to, čo funguje druhým, ale to, čo bude fungovať nám. Lebo niekedy spoločenská motivácia môže byť aj mimo toho, čo nám vie reálne pomôcť. Vo všeobecnosti, keď ukazujeme prstom na trendy alebo na druhých ľudí, tak jeden prst ukazuje na nich, ale tri smerujú k nám. Takže vždy treba začať od seba.