V praveku trávili ľudia takmer celý deň zháňaním obživy na prežitie. V staroveku bola zas populácia ľudí rozdelená na slobodných a otrokov. Zákonník práce, ako ho poznáme dnes, bol v tom období úplne sci-fi.
Viete, že africká Mauritánia bola poslednou krajinou, ktorá oficiálne zrušila otroctvo? Bolo to len prednedávnom, v roku 1981. Nielen v rozvojových krajinách sveta však otroctvo neoficiálne pokračuje ďalej.
V novoveku ľudia pracovali prevažne v poľnohospodárstve a ich pracovný čas určoval slnečný svit. Prvé pracovné kódexy a tému pracovného práva priniesla až priemyselná revolúcia.
Priemyselná revolúcia v 18. a 19. storočí mala ohromný vplyv na prvé definovanie pracovných podmienok pre zamestnancov. Do centra záujmu sa dostali továrne a stroje. Viacerí opustili vidiecke oblasti a presťahovali sa do mesta. Dôvodom bolo možnosť uplatniť sa a lepšie si zarobiť. I keď za cenu veľmi tvrdých pracovných podmienok.
Práca v továrni nebola viazaná na slnečné svetlo, pracovalo sa v nej celý rok nepretržite. V časoch priemyselnej revolúcie sa začalo rozprávať o pracovných kódexoch, vznikali prvé odbory. Napriek tomu pracovníci v továrňach odpracovali 12 hodín denne, minimálne 6 dní v týždni. Výnimočná nebola ani práca malých detí.
Prvý predchodca dnešných legislatívnych noriem v oblasti pracovného práva sa objavil pod názvom Factory Act. V roku 1802 sa v ňom definoval pojem maximálne prípustná dĺžka pracovného času.
Viete, že pre deti bola v tom čase stanovená na 12 hodín denne? Až o 30 rokov neskôr upravený Factory Act zakazoval prácu detí mladších ako 9 rokov. Šialené. Neskôr tento legislatívny rámec definoval aj pracovný čas žien. Dovtedy nebolo výnimočné, že pracovali viac ako 12 hodín, až 7 dní v týždni.
Bojovať za to, že môžete robiť 10 hodín denne? Dnes to znie ako utópia. Kým v roku 2024 sa vo vybraných krajinách a spoločnostiach zavádza skrátený 4-dňový pracovný týždeň, v Londýne sa v roku 1845 búrili za uzákonenie 10-hodinového pracovného času.
V britských novinách The Voice stúpenci Hnutia za 10-hodinový pracovný čas vysvetľovali dôležitosť skrátenia pracovného času mužov, detí a žien. Obzvlášť pracovné podmienky žien v textilnom priemysle boli v tých časoch neľudské.
O 2 roky neskôr sa túto iniciatívu podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Maximálny pracovný čas bol uzákonený na 10 hodín. Aj na opačnej strane zemegule v rovnakom čase prebiehal štrajk. Obyvatelia Nového Zélandu boli však už ďalej. Štrajkom žiadali uzákonenie 8-hodinového pracovného času.
Medzinárodná organizácia práce ako globálna inštitúcia zastupujúca práva pracujúcich bola súčasťou Organizácie spojených národov. Prijímala odporúčania a dohovory týkajúce sa výlučne pracovného práva.
Prvý a kľúčový dohovor prijala v roku 1919. Obsahoval obmedzenie pracovného času na 8 hodín denne a 48 hodín týždenne v priemyselných fabrikách. Následne sa toto právo zamestnancov rozšíril do ostatných krajín Európy a sveta. Nešlo to však hladko, predchádzali tomu rozsiahle štrajky. Jeden z najvýznamnejších bol Great Steel Strike. Viete, kedy sa 8-hodinový pracovný čas zaviedol na Slovensku? V tomto smere sme boli nadčasoví a zákon sme prijali v roku 1918.
Aj keď otroctvo je už dávno v civilizovaných krajinách zakázané, nútená práca či vykorisťovanie zamestnancov, teda novodobé otroctvo, nie je fikciou ani v týchto časoch. Podľa Medzinárodnej organizácie práce je na svete až 150 miliónov „novodobých otrokov“. Veríme, že priepastné rozdiely medzi jednotlivými rozvojovými a rozvinutými krajinami sveta sa postupne zotrú a pracovné právo v ľudskej podobe bude platiť pre každého obyvateľa planéty bez výnimky.
© 2016, Všetky práva vyhradené!
Have your say!